Japonsko

Published by brano under Cesta na vychod on January 30, 2008

1. Uvod, dokonalá no smutná krajina
2. Kjúšu, pravidlá nad zlato
3. Osaka, Kjóto a Nara
4. Par postrehov z Japonska na záver
5. Návrat do číny.

Fotky z Japonska

1. Uvod, dokonalá no smutná krajina

Prehnane povedané, v Japonsku je všetko v poriadku až na Japoncov.
Sú velmi slusní, tichí, zdvorilí a v niektorých prípadoch sa máme od nich čo učitp.
Nedavno nas este volali “barbari z juhu”
Majú dve tváre. Jednu skutočnu a druhú verejnú, ktorú si vyžaduje spoločnosť. Na tú verejnú sa tažko zvyka. Znaména to osem stupnov zdvorilosti a my mame len tykania a vykanie.
Prváci v skole stvrtakom vykajú. Na verejnosti je ticho, nikto nehovori. Ideme v hustom dave a je ticho. V autobuse si najprv ludia sadnú po jednom, až potom ked je plno si začnu prisadat. Cestujeme do poslednej dediny, ludia sa teda musia poznat.
Káždý sa hrá sám so svojim mobilom. Pri čakaní si ludia slušne stanú do radu a udržujú pri tom od
ostatných mierny odstup, kiežby sa tento zvyk rozšíril po celom svete. Na verejnosti sa neusmieva nikto, kdo to nemá v náplni práce. Tí, čo to majú v náplni práce, sa usmievajú na 200%.

2. Kjúšu, pravidlá nad zlato

Po pár dnoch oddychu u nášho priatela Enrika vo Fukuoke vyrážame na týždenný výlet po
ostrove Kjušu. Navštevujeme samurajský hrad a krásnu japonskú záhradu v Kumamoto. Cestujeme
pod Mt. Aso, jednu z najčinejších sopiek na svete. Kemp je zavretý a tak kempujeme na lúke.
V lese prekvapenie, mimo ciest sú vyhádzané odpadky, televízory, chladnicka a velky hrdzavý stroj. Zdá sa, že ludia sú všade rovnakí.
Paula sa stažuje na bolesti v hrdle a unavu. Dufame, že to do rána prejde. Neprešlo, ešte horšie, už má aj horúčku. Z polky kopca schadzame spat dole do mesta do hostela.
V hosteli nam babka s dcérou lámanou angličtinou niečo hovoria, že musime prist az po stvrtej poobede. Velmi im nerozumieme, ale pustaju nas na izbu. Paula hned lahá, uz ma zimnicu. Po chvili dcera pride, ze veci tu mozme nechat, ale my musime odist. Tak ukazujem na Paulu a hovorim, ze je chora, co jasne vidno. Na chvilu odide a potom pride babka s mapkou, ze máme ist do nejakych luxusnych kupelov. Znovu vysvetlujem, nepomaha. Stará japonská … má namiesto srdca zoznam pravidiel. Hodne zvýšeným hlasom hovorím “Arigatoooo”, japonsky Dakujem. Paula uplne hotová sa rozplakala a mna trasie od nervov.
Ideme na vlakovu stanicu, pri ktorej je informačné centrum, zistujeme, že priamo v nom je miestnost na oddych otvorená do šiestej poobede. Paula lahá na vankúše na sedenie, ja robím jedlo a musím spat 2 km do hostela. Naštvaný som zabudol lyžice.
Turistika zrušená a na dalši den ideme na Mt. Aso len na chvílu, naokolo autobusom.
V japosku je to tak, čo je napísané platí a výnimky neexistujú.
Výnimkou potvrdzujúcou toto pravidlo je zákon, podla ktorého majú v Japosku ženy rovnaké práva ako muži. Aj ked vidíte, že japonec sa v Europe vlečie za ženou s kuframi, verte tomu, ze ešte v Tokiu na letisku to bolo naopak.

3. Osaka, Kjóto a Nara.

Do Osaky sa valíme rýchlikom Shinkanzen Hikari 300km/h.
Okolie sa velmi pozerat nedá, ubieha príliš rýchlo. Celá trat je bud tunel alebo most.
Desat hodin cesty autobusom rýchlik prejde za tri hodiny a príjazd samozrejme na minutu presne.
Osaka je betonova dzungla s jednym hradom a dvoma chramami, ktora nestoji za opis.
Stretávame sa v nej s našim českým priatelom z Prahy, ktorý nám robí sprievodcu po Kjóte.
V Kjote navstevujeme chram Ryoanji, v ktorom je najslávnejsia
zenová zahrada. Je to na slovenske pomery malá, na japponské velká zahrada, kde zo
štrku vykúka 15 kamenov, ale z ktoréhokolvek uhla ich vidiet iba 14. Symbol
toho, ze odkialkolvek a akokolvek prenikavo sa človek na tento svet pozerá, celú pravdu nikdy neuvidí. Z roznych uhlov počítam kamene, je to tak, stále iba štrnásť.
Len pár metrov dalej je studnička v tvare starej čínskej mince na ktorej sú štyri znaky, jeden na každej strane. Z každého smeru, ked sa to číta, dáva to zmysel. Ked sa nápis prečíta pre mna v normalnom smere, je na studničke napísané “Ja viem kolko stačí”.
Viete kolko Vam staci k tomu aby ste boli stastní?

Prichádzame do časťi Gyon, kde sa natáčal Posledný samuraj. Americký film zlahka
inšpirovaný japonskou históriou. Je už skoro tma a všade svietia lampy s roznymi nápismi.
Obrovské drevené brány, staré chrámy, dobová atmosféra.
Mame vraj stastie, okolo nas prejde stvorica gejsi a Paule samozrejme zlyhava blesk,
takze ich mame tmave a rozmazane. Mne pred chvilou dosiel posledny film.
Profesionalni fotografi sem chodia denne, aby odfotili gejsu, a nam sa stane toto :).
Gejsa je nieco ako sukromna umelkyna a vraj to 100 percentne nema nic spolocne so sexom.
Ale kedze berie 3000 USD za vecer, tak ja tomu aj tak neverim. Spominam si na vetu z filmu
Kurva hosi guten tag: “Co herecka, kurva je to!”

Dalšie dni navštebujeme zlátý chrám, ktorý je z polovice zlatý, strieborný chrám na
ktorom neni strieborné ani ň a niekolko dalších šintoistických a budhistických svatyn.

Nara bola hlavné mesto Japoska pred Kjotom a vsetko je tu velmi stare. Mesto má obrovský
lesopark kde sú všetky hlavné pamiatky a všade tu behajú srnky.
Je tu najvačsia drevená budova na svete a v nej 12 metrovy 400 tonový bronzový budha.
Neviem pochopit, ako mohli pred tolkými rokmi odliat takého obra.
Páči sa nám tu viac ako v Kjóte, kde sú jednotlivé pamiatky oddelené radmi nových betónových budov.

4. Par postrehov z Japonska na záver

Japonsko je krajina, kde sú vsade na niečo automaty a dá sa predpokladat, ze coskoro tu
čast typicky ludskej práce preberú humanoidné roboty. Pri komunikacii s niektorými ludmi mám dojem, že uz sa stalo.

Japonsko je najbezpecnejsia krajina na svete, vsetko je kontrolovane a nic sa nenecháva na náhodu. Jedine nebezpečenstvo číha na ženy, ktoré sa potulujú večer a bez doprovodu.

V Japonsku vobec nie je tak draho ako si vačšina z nás myslí.
Určite je tu honde lacnejšie ako napríklad vo Viedni.

Ešte v materskej školke som sa naucil dve japonské mená.
Takze Vas pozdravuju dvaja japonci, Ušimisako a Fučiminavajo. Dufam, ze ja kazdemu jasne,
ktory je ktory.

5. Návrat do číny.

Letíme z Osaky do Chengdu cez Sanghaj, leteckou spoločnostou Air China, v Japonsku
známou tým, že im lietadlá padajú ako hnilé hrušky. Let z Osaky štartuje samozrejme na sekundy presne a všetko prebieha podla japonských pravidiel. Počas vnútroštátneho letu zo Sanghaja nás znovu víta čína. Chápeme, aký šok musí zažiť Japonec prvýkrat cestujúci k svojmu velkému susedovi. Náš postarší spolucestujú sa rozvalí ako doma, otrčí obrovský holý pupok, škrabe sa za gule a zaspáva. Zjavne najvačší borec v lietadle sa
automaticky budí, ked dávajú jedlo. Pri jedení mliaska, mlská, fučí, funí, grgá a vydáva nejaké zvuky, pre ktoré na slovesku nemáme pomenovanie. To všetko tak nahlas, že sa nezdržím a hovorím Paule, “Wellcome back to China”, na čom sa dobre zasmejeme.
Naštastie nepluje, zaviedla sa tu za to pokuta a tento všadeprítomný zvyk sa velmi pomaly vytráca. Pri vystupovaní samozrejme tlačenica, vonku špina a smrad.
Stredom štvormilionoveho mesta tecie obrovska stoka plna hovien.
Zatial sme boli len v bohatých čínskych mestách a zdá sa, že skutočná čina nás ešte len čaká.