Mongolsko, v krajine Chinghis Khana.

Published by brano under Cesta na vychod on October 31, 2007

1. Uvod, Mongolsko
2. Ulanbatar, najdolezitejsie je trúbit
3. Národný park Terejl, Jokej Paula a Jokej Brano
4. Tsetserleg, Mongolské Svajčiarsko nás vyslo draho
5. Gobi, budhizmus po slovensky
6. Hranice Mongolsko - Cina, ked sa ludia menia na zvierata
7. Záver, Mongolsko

Fotky z Mongolska

(Video cesta do Tsetserlegu, Video Tsetserleg vyhlad)

1. Uvod, Mongolsko

Z Ruska prichádzame do Ulanbataru a chystáme tri výlety.
Prvý do Národného parku Terejl, 70 km na vychod od UB.
Dalsí do Tsetserlegu, 500km na západ od UB a poslédný do puste Gobi.
Po výletoch sa vraciame stále do UB, lebo v mongolsku všetky cesty vedú do Ulanbataru.

2. Ulanbatar, najdolezitejsie je trúbit

Na uvod malé porovnanie s Prahou. V Prahe ked nepozeráš pod nohy, stupíš do hovna, v UB ked nepozeráš pod nohy, spadnes do kanála, čím sa ocitneš v ovela vačších sračkách. Kanaly vo vedlajsich uliciach totiž nemaju poklopy. V kaviarni obcas nemaju kavu ani caj. Je tu prach a spina, ale vela peknych miest.
Ludia sa usmievaju a su priatelský. My sme si toto mesto oblubili a vraciame sa sem radi.
V UB kazdy kto ma auto neustále trúbi a kazdy kto ma auto a cas je taxikar.
Auto sa opravuje tam, kde sa pokazí, hoc aj v strednom pruhu trojprúdovky.
Dlžka trúbenia závisí od zložitosti nasledujúceho manévru. Napríklad otočenie sa na trojprudovke chce minimalne 30 sekund trubenia. Semafóry sa dodrziavajú len ked v strede krizovatky stojí policajt a chodci ani vtedy. Vozový park tvoria pár rokov stare japonské a korejské autá a jeepy,
občas nejaký napoly zhnitý historický ruský stroj.

Dajú sa tu navštevovať pekné budhistické chrámy a parky, prechádzat sa po kopcoch nad mestom, posedávat po kaviarnach pri rozhovoroch s turistami, jest co chcete od talianskej
po japonskú kuchynu, ale vsetko v mongolskom štýle. Vegetariani tu zvyknú na čas znovu jest maso. Po tom ako nám doniesli zeleninovú polievku plnú masa a chlpov, rozhodujeme sa urobit to isté.

Aj ked mongolsko je velmi chudobná krajina, žobrákov je tu menej ako v Prahe. Sú to vačšinou deti, ktoré spievajú na ulici, nič im nedať znamená nemať srdce a tak im okrem drobných hádzeme aj cukríky. Raz sa nám darí jedného takého malého parchanta sledovat z reštaurácie. Vyzerá, že vo velkej krabici pred ním nič némá, srdcervúci pohlad. Ale každú minutu sa niekto zastaví a niečo mu tam hodí. Malý špinavý spevak, po pár minutach vytiahne z pod tricka velku kopu penazí a všetky pekne po jedno pouklada. Ako starý mazak s nimi udrie do dlane, nasliní prst a zráta. Schová peniaze, krabica je znovu prázdna a pre nás to už nie je srdcervúci pohlad.

Turistické info:
Na hlavnej poste, ktorá je pri hlavnom námestí Vám zdarma dajú “Monthly visitor guide with map”.
Tam je všetko, čo sa dá navštívit pekne opísané.
Na pošte sú aj informácie, kde si dáte napísat všetko, čo potrebujete po Mongolsky.

3. Národný park Terejl, Jokej Paula a Jokej Brano

Autobus je plný ako linka Banská Bystrica - Bratislava pred 20 rokmi a ešte plus kopec detí.
Paula sedí, ja si spomienku na stará časy užívam v tlačenici v uličke. Pri jednej
zastávke sledujeme ako miestni borci tahajú obrovskú tavu na nákladák.
Tava má však svoju hrdost a zapretá všetkými štyrmi nohami bojuje ako o život.
Nepohli s nou ani centimeter. Odchádzame. Rodičia chodia deti vyzdvihovat k zastávkam na konoch. Všetci potom výsadnú na kone a ide sa domov. Krásny pohlad.
Za poslednou dedinou staviame stan a riešime, ci Brum Brum spinká. Ráno dávame pokec s miestnym pastierom. Po troch slivkách nám pomocou nášho slovníka vysvetluje, že na svojom rýchlom koni prišiel z číny za nevestou. A chce vidiet náš nož. Neskrýva sklamanie. Ukazuje, že je tupý a má krátku čepel a na svojom koni nám názorne ukazuje, že týmto tažko niečo zabijeme.
Po celodnovej turistike sme stále na tom istom mieste, ak tu chcete niečo vidiet,
potrebujete rýchlejší prostriedok ako sú dve nohy. Na druhý den prenajímame 4 kone na 20 km.
Jokej Paula a Jokej Brano nasadajú na kone, pridáva sa sprievodca a batožina na osobitnom koni.
Jokej Brano dostáva inštruktáž “left, right, stop”. Skor ako sa stihne spýtat na “go”, kon už
cvála na neštastie opačným smerom. Ked konečne Japonski turisti pochopia, ze Jokej Brano ich neobíde, uskakújú na poslednú chvílu z cesty. To už ho sprievodca nahána po lúke. Jokej Paula od
smiechu skoro padá z kona, ju jej kon počúva. Tak to pokračuje aj nadalej, sprievodca nahána Jokeja Brana striedavo na lúke alebo v lese. Zatial co Paula umiera smiechom, brano bojuje o zivot. Kon dostáva od sprievodcu palicou a situacia sa mierne zlepsuje. Brano nadáva, že na tú štvornohú svinu už nesadne. V mongolsku sa použivajú drevené sedlá, čo je po hodine jazdy hodne cítit. Záčíname chápat príbech 4 čechov, ktorí si prenajali kone na celý den a vratili sa v noci s dokrvavenými zadkami po vlastných. Posledných pár kilometrov je to už len utpenie.
Brano vystupuje sám, Paulu skladajú z kona, roztrhané nové goretexové nohavice a jeden batoh.
Večer sa ešte láme stan a ráno nestíhame autobus.
Po par hodínach pochodu smer UB nás berie jeep, kde dvaja Mongoli sprevázaju jedného Japonca. Mongoli sa smejú a Japonec vyzerá akoby presiel údolím smrti, trasie sa v spacáku.

4. Tsetserleg, Mongolské Svajčiarsko nás vyslo draho

Po siedmich hodinách jazdy po zlej ceste a troch hodinách rally Pariz-Dakar po polopúšti sa cez Karakorin, bývalé Dzingischanovo hlávné mesto sveta, dostávame do Tsetserlegu. (Video cesta do Tsetserlegu)
Cestou všade vidíme stáda koní, kráv, koz, oviec, dravé vtáky a niekolko jurt.
K modernej jurte uz nepatrí len kon a pes, ale obcas uz aj jeep, slnečný kolektor, anténa alebo
basketbalový kos.
Podnikáme výlet na najvyssiu horu v okolí (2410m) a prespávame pod vrcholom, skryti za skalou. V noci už je riadna kosa, tak sa pred spaním zahrievame slivovicou, aby sme nezamrzli. Ráno sa rozmrazujeme dalsou slivkou a nalahko vybiehame na skalnatý vrchol zdokumentovat krasne vyhlady na okolité skaly,lesy, stepi a zasnezene vrcholky 3000coviek. (Video Tsetserleg vyhlad)

Po návrate z vyhliadky balíme a postupne zistujeme, ze nám chýbajú nejaké veci. Pomaly nám dochádza, ze nás okradli. Vzali nám poloprázdnu bombu, starý hrniec a nabíjačku na baterky, to sa este smejeme, presne tieto veci sme totiž chceli vymenit, ale ked zistujeme, ze zmizol aj vodný filter, všetky lieky a celá kozmetika, nasratí sme jak dogy. Brano od zlosti kope do zeme. Nejaký miestny bača mal “dobrý den”, tak sa v preklade hovorí Nedeli, lebo sa nepracuje, a práve bola Nedela. (Sobota je v preklade iba “napoly dobrý den”, lebo sa pracuje pol dna ) , pre nás to bol vsak zlý den. Tak perfektne vybavenu lekarnicku na celu cestu uz nedame dokopy a filter sa tiez bude tazko zhanat. Paula naštastie nechala nejake lieky a kozmetiku v UB, kde sme v gesthouse nechali male batohy. Mali sme štastie v neštastí, mohli toho zobrat ovela viac. Zo sebou sme mali len peniaze, doklady a fotaky. Doteraz nevieme pochopit, ako mohol niekto najst tak zasité miesto.

Na druhy den ideme na policiu, zacina komedia za ktorú by sa nemusel hanbit ani Lius Des Funes. Ukazujeme im papierik, kde sa Paule po pol hodine hrabania sa v nasom slovniku zakladnych fraz podarilo mongolsky napisat tuto slohovu pracu:

“Les, skala, bača, zije, zlodej. Okradli nás, vcera, 12:30 - 13:00, hora 2410 m. Vzali nám:
1. voda cistá stroj (vodný filter)
2. baterky stroj (nabijacka na baterky)
3. kemp plyn (plynová bomba)
4. hrniec
5. lieky taška - vela lieky
6. šampon - krem taška (kozmeticka taška)”

Ked to takí mladí policajti citaju, sulaju sa smiechom a my tiez, kazdemu príchodziemu policajtovi to čítajú znovu a vždy ked sa pride k jedinemu slovu ktoré rozumieme “sampoo” tazko sa dá tvarit seriozne. Posielaju nas na druhe poschodie, kde uz su 2-hviezdickovi policajti, ti dole mali len 1 hviezdicku, a ti sa snazia zistit, ci nas niekto napadol, tak sa jeden z nich zacal skrtit a davat si akoze pastovky. My na to po rusky, ze nie, nic take, my sme nikoho nevideli, neboli sme v stane. Tak on na to ukazuje, ci nam oci zaviazali paskou . To uz tazko zakryvame smiech. Zapajali sa vsetci, ale nijako sme nespeli k vysledku, okrem toho, ze sa nam podarilo vysvetlit, ze jedine, co sme videli, bolo 20 koni. Tak nas odviedli do skoly k ucitelke anglictiny, tej sme vsetko prerozpravali, policajt spisal, vzal si na nas kontakt a ze ked to najdu, tak sa ozve
Majitelia guesthousu nam neskor vysvetlili, ze zlodeji sa tam strasne rozsirili,
ze v lete 1 policajt uz takmer prespaval v guesthouse, aby sa turisti furt nemuseli trepat na policajnu stanicu. Vraj kazdeho spravneho cestovatela aspon raz okradnu Tak uz to mame za sebou
Predpoved hlási minus cez den a viac ako -15 v noci,vacsina krajiny je uz pokrytá snehom.
Začína krutá mongolská zima. Je čas íst na juh pozriet Gobi a do Cíny.

5. Gobi, budhizmus po slovensky

Prichádzame do Sainshand, mesta v strede puste Gobi. Majitelka LG Guest House v UB nam tu dohodla stretnutie s jej bratom. Ten vsak nevie ani slovo po anglicky a tak komunikacia viazne uz na stanici. V telefonate z UB je taky sum, ze Paula ani ja nic nerozumieme. Nakoniec komunikujeme nasledovne. Majitelka nam posle SMS a zavola bratovi. My odpiseme na SMS a brat zase zavola, co sme odpisali. Po piatich SMS je dohodnuty celodenny vylet do puste, zahrnujuci hlavne energeticke centrum Mongolska, “tym sa mysli duchovna eneria, nie atomova elektraren”, posvatna hora a piesocne duny. Po tom ako si nas sofer vybavi vsetky osobne veci v meste, vyrazame aj s dalsim sprievodcom do puste. Prva zastavka je pri tavach a opakuje sa scenar s konmi. Mna moja tava zase neposlucha, stoji na mieste a odmieta sa pohnut. Paulu tava samozrejme zase poslucha a beha si s nou po okoli. Navstevujeme klastor, diery v pieskovcovych skalach, kde kedysi meditovali mnisi a posvatnu horu. Na tuto velmi strmu posvatnu horu vsak zeny nemozu, lebo by sa chlapom nesplnili prania, ktore tam nosia. Mysleli sme, ze si robia srandu a sli sme dalej. Pod vrcholom partia chlapov krici nieco dolu. Dole ostatni kricia nieco hore.
Az nam nakoniec jeden bludny Holandan preklada, ze to vsetci kricia na Paulu aby sla dole.
Podla mna je to z bezpecnostnych dovodov, lebo hore sa vynesie flasa vodky a pije sa stylom,
jeden stamprlik sa vyleje smerom k OBU (akoze budha) a jeden sa vypije a po celej flaske sa
Vam splni co chcete. Takyto budhismus by sa isto ujal aj na slovensku.
“Sand dunes” je nahodou aj nazov pre tie diery, kde meditovali mnisi, tak mame take zle tusenie, ci nasi sprievodcovia vedia, ze my chceme vidiet “sahara type sand dunes”.
Po hodine jazdy sme znovu spat v meste. Dochadza nam, ze piesocne duny teda nebudu, vysvetlovanie nema vyznam - sprievodcovia nevedia nic anglicky. Vystupujeme o 14:00 na vlakovej stanici, neviem naco sme vstavali o siedmej, celodenny vylet je v mongolskom a slovenskom ponimani podstatny rozdiel.

6. Hranice Mongolsko - Cina, ked sa ludia menia na zvierata

Skusame si kupit listky do posledneho mongolskeho mestecka Zamin Ud. Vsetci kricia a rvu sa pri malom okienku hlava nehlava, a ked nas uz predbehlo aspon 20 ludi, trpezlivost nam dochadza.
Prebojuvame sa k okienku a Paula podava papierik, kde je mongolsky napisane: “2 listky, dnes, Zamin Ud, 2.trieda”. Z informacnej tabule sa totiz nedalo zistit vobec nic - mongolsky system :).
Zenska vydavajuca listky nam papierik podava spat, nieco tam bolo dopisane, to vsak nikto naokolo nevedel precitat, nieto este nam prelozit, komunikovat odmietala a listky nam nedala. Zacinalo to vyzerat, ze nas odtial dav vytlaci bez listkov, tak znova podavame nas papierik, no reakcia ziadna. Zenska nas uplne ignoruje. Paula nasrata odchadza von sa ukludnit a ja odtrhnem z papierika to co tam ta babizna napisala a davam jej to znova. Pcham sa do okienka cely aby ma nemohli predbiehat. Rusky vravim “dva bilet zamin ud” ona ze “nieto” tak znovu “dva bilet zamin ud”. Zenska tresne papierikom a listky mi po kratsej mongolsko slovenskej konverzacii da.
Pozeram na listok, vlak ide za 12 hodin.

Po 12 hodinach cakania na stanici prichadza nas prepchaty nocny vlak a my zistujeme,
ze mame listky do 3.triedy, tj. 12 ludi zdiela 1 akoze kupe, lebo cely vagon je priechodny.
Velmi sme sa nevyspali :), preto sme moc nejasali, ked sme po prichode do Zamin Udu uvideli dalsie dlhe rady na vlak i na bus do prveho cinskeho mesta. Podarilo sa nam vsak vybavit lacny
jeep, vela ludi sa tam totiz zivi tym, ze prevadza ludi z Mongolska do Ciny a naopak,
prejst totiz hranicnu zonu peso nie je povolene. Nas sofer na hraniciach predbehol vsetky cakajuce autobusy a sukromne auta a snazil sa zaradit za kolegu, s ktorym sa dohodol, ze ho pusti. To sa vsak nepacilo pohraniciarom, zacali kricat a jeden z nich vlastnym telom zacal branit jeepu sa zaradit. Nasmu soferovi to vsak nevadilo, stale nieco vrieskal a pchal sa dalej do vytvorenej medzery. Pohraniciar uz bol zlisovany medzi dvoma jeepmi, kolegovia mu bezali pomoct, hadky, krik. Ja som uz vduchu videl ako po nas zacnu strielat, Paula zas bola v tom, ze nas isto zatvoria za spoluucast. Nakoniec to pohraniciar vzdal, podarilo sa mu vyliezt spomedzi 2 jeepov a uz iba vrieskal. Nas sofer sa usmial od ucha k uchu, ukazal “number one” a povedal “OK”. Ja len krutim hlavou. Doteraz.

Na hraniciach sme kazdych par metrov museli vystupit, vypisovat vsetky mozne karty a colne deklaracie, vsetci mongoli sa sli pozabijat, aby co najskor presli kazdou kontrolou, az po nich Paula zacala kricat, ze nech sa spamataju, ze su ak zvery.:-) Nieco podobne asi kricali aj cinski colnici. Ale ani to nepomohlo Pchaju sa, do kazdeho trieskaju. Nastava trieskanica, tlacenica. Nedaju sa nam vyplnit colne prehlasenia. Menime system paula vypisuje, ja stojim za nou ruky okolo nej na pulte lakte hore. Celkom to takto ide. Vyzeralo to, ako keby sa cele Mongolsko stahovalo do Ciny a kto bude prvy dostane medajlu. Ked sme konecne presli uz cez neviem kolku
kontrolu, zistili sme, ze sme v Cine, ale ze nasa batozina zostala v tom jeepe na mongolskej strane, nikto nam totiz nepovedal, ze ju tiez mame brat na checking. Brano tak dokonca prekrocil hranice ako milionar len s pasom a kreditkou. Nas sofer nas uz caka, ze chce peniaze a my zase chceme batozinu. Tak prejde spat za hranice co je 100 metrov jeep na dohlad bere batohy a ide k nam. Cinania ho zastavuju, ukazuju, ze to musi ist cez tu kontrolu co sme sli my ale to nejde.
Ale nas sofer co pred chvilov skoro prizabil mongolskeho colnika si nic nerobi ani z cinskych
a ide dalej. Chudak ledva vlecie tie nase tri batohy. Cinania sa nakoniec zlutuju a pomahaju mu.
Batohy su pri nas, zacina prehliadka. “Do you come from America?” “No, Slovakia, Czechoslovakia.” Colnik je s odpovedou spokojny. Prehliadka batoziny konci.
Po 18 rokoch, znovu v socializme “zo sovietskym zvazom a cinou na vecne casy”.

7. Záver, Mongolsko

- viac ako 2/3 roka su slnecne dni, preto sa Mongolsko v prospektoch oznacuje ako krajina vecne modrej
oblohy a my by sme dodali, ze aj nekonecnych stepi plnych divokych koni, dobytka, tiav a kosti
- v jeseni a zaciatkom zimy je tu uz sucho, prasno a chladno, vacsina mongolska
je totiz v nadmorskej vyske 1300-1500 m.n.m.
- vsetko sa vola po Dzingis Chanovi, v podstate je to asi aj priezvisko kazdeho druheho mongola
- mongoli su velki masozruti, casto jedia ciste maso bez prilohy, hlavne baraninu, a kedze nekorenia, zapach je to teda riadny
- “cim bohatsi stat, tym vacsia spotreba masa” sa vsak este o mongolsku povedat neda
- namiesto dudlikov si deti cmulaju kusy slaniny
- pivo (Dzingis Chan) je celkom dobre, asi dvakrat silnejsie ako u nas
- zachody mimo ulanbatar - zatial najhorsi standard ake sme kde kedy videli, 3 metrove diery prekryte
par prehnitymi doskami, kde sa clovek modli, aby to tie dosky este vydrzali, inak skonci vo velkych srackach
- o mongolsku sa pise ze sa tam skoro vobec nekradne, tu uz ale neplati, viacerych turistov
co sme stretli okradli (tak pozor). Itak su ale mongoli velmi fajn ludia.
- Mongolsko je krasna krajina, kde sa miesa stredovek s modernym svetom a stale je tam mozno stretnut oboje, tak zbalte batohy skor ako ten stredovek vymizne!

Bayrte Mongolia.