Nepál

Published by brano under Cesta na vychod on March 21, 2008

1. Príchod do Kathmandu
2. Trek okolo Anapurien, cesta hore
3. Trek okolo Anapurien, na hraniciach bajneho Mustangu a cesta spat
4. Lumbiny, rodisko Budhu
5. Znovu v Kathmandu
6. Zaver Nepal

Fotky z Nepálu

1. Príchod do Kathmandu

Osem kilometrov z Cinskej na Nepalsku hranicu nam trva tri hodiny,
lebo sme blbí nasadli do taxiku, ktory pol cesty siel za tromi cuvajucimi kamionmi a tie sa
nemali kam uhnut. Znovu a znovu sa presvedcujem o tom, ze lenivost sa pri cestovani nevyplaca.
Na neplaskej strane míname par vojakov a gulometne hniezdo. Sme uz v Nepale, ale pasy
nikto nechcel vidiet. Nakoniec si “immigration office” najdeme sami a za desat minut nam polospiaci uradnik da viza, potom ako zobudi spiaceho uradnika, ktory to este podpise a hodi najpr jeden a potom druhy pas z dvoch-troch metrov presne na pult. Musime uznat, to hadzanie ma dobre nacvicene. Bus nam usiel, prenajimame taxik do Kathmandu. Tridsat rocna toyota corrola - nepalske narodne auto, na moje prekvapenie v perfektnom technickom stave. Pri prechode prveho potoku stojime a sofer auto umyva. My zatial obdivujeme nadherne strme a divoke Himalaje.
Po par desiatkach minut jazdy zastavujeme na policajnej kontrole, styri hlavy policajtov vykukajuce spoza vriec naplnenych pieskom.
Dalej sa neda, lebo cestu niekto blokuje, maoisti, studenti alebo niekto iny.
Blokovanie ciest je v Nepale “narodny sport” a hlavny prostriedok ako dosiahnut svojho.
Len pred tyzdnom niekto zacal blokovat cestu z Indie a preto je teraz v celom Nepale nedostatok benzinu. Cakame, co bude dalej, sofer horlivo diskutuje s domacimi. To sme toho presli mozno 30km. Lenže, ak niekde platí, náš zákazník náš pán, tak je to Nepál a šofér to točí na lesnu cestu cez kopce vyzerajuce priblizne ako Nizke Tatry. Po dvoch hodinach boja s terenom a prehliadke zivota v horskych dedinkach sa nasa starucká toyota, na ktoru by som dopisal “All Terrain” ocita na asfalte a po chvili aj v Kathmandu. S usmevom a odmietanim vsetkych moznych ponuk na ubytovanie, treking , nakupy, … vstupujeme do turistickej stvrte Thamel. Je to radost byt v krajine, kde je clovek vítaný.

2.Trek okolo Anapurien, cesta hore

Bojime sa, ze nebude benzin a tak rychlo, co pri cestovani znamena zaroven aj draho
vybavujeme vsetky dve povolenia do “Annapurna conservation area”. Na jednom, za ktore sme zaplatili neskor najdem napisane, “Completly free of charge” :-). Toto sa nam obcas stava, ze prvy alebo druhy den v novej krajine za nejaku blbost zaplatime desat krat tolko ako naozaj stoji.
Do 150km vzdialeneho Bessisahar, z ktoreho sa zacina trek, cestujeme 6 hodin. Privykame maximalnej priemernej rychlosti v Nepale 25km/h. Na ceste, ktora kopiruje clenite svahy,z ktorej asfal na mnohych miestach uz lezi dole v rieke, sa okrem divokej motorizovanej premavky
premavaju este: vodne buvoly, vozy tahane volmi, kozy, kone, kravy, somare, sliepky, opice, psi
a volne pobehujuce deti. Vsetko uhyna okrem kravy. Sme v hinduistickej krajine a ta krava
stojaca na strede cesty, prisaham bohu musi vediet, ze je svatá.
Nas trek zaciname z Khudi, pravdepodobne tym, ze sme prisli z komunistickej krajiny, plnime plan prveho dna na 130%. Len ja sa vecer zacinam citit zle. Mam zimnicu a to lezim v spacaku do minus dvadsat. Rano to je o malo lepsie a zacinam brat antibiotika. Skusame ist, ale mne sa neda a po dvoch hodinach sa ubytovavame v “hoteli” Lhasa. Popis konverzacie druheho dna v Paulininom dennicku je skromny “je to v riti.”

Dalsi den znovu namiesto tury len prechadzka. Spievam si zivotnu mudrost z pesnicky Jaromira Nohavicu Cyklistika. “Jo, kdyz to jde, tak to jde a kdyz to nejde, tak se musi jet a vsechno casem prejde.” Prechadzame cez dedinky a miestami kde stavaju novu cestu.
Tu je zaciatok jari a pracuje sa na poliach. Pary volov oru policka v strmych svahoch a ludia seju kukuricu a dalsie plodiny. Cesta sa stavia rucne a dynamitom. Pripada mi neuveritelne, ze tu clovek par hodin vrta dieru na dynamit rucne, ked vrtackou by to bolo za par minut.
Najvacsou hrozou je bezpecnost prace, chlapi stoja v slapkach na hline nad sto dvesto metrovymi priepastami a kopu si krompacom rovno pod nohami. Po niekolkych mesiacoch tejto otrockej prace pride obdobie dazdov a cesta na niekolkych miestach znovu spadne. Podne erozie su
velky problem Nepalu a obcas so svahom spadne aj cela dedina ci osada. Nie je sa co cudovat, v Himalajach zije 50 milionov ludi a su po malych osadach roztruseni vsade, kde sa da prezit. Aj na takych miestach, kde sa na prvy ani na druhy pohlad vobec neda dostat. Ako celou cestou, aj tu stretavame karavany oslov. Cesta je znacena oslimi hovnami, zabludit sa neda. Osly su sice slusne vychovane a uhnu ale neuvedomuju si sirku svojho nakladu a tak vas na uzkych chodnikoch v strmych svahoch svojim nakladom lahko mozu poslat dolu kopcom. Jedna izraelska turistka takto skoncila o tri metre nizsie v kriku. Mala stastie, na inom mieste by ju to stalo zivot. Jeden osol unesie podla svojej velkosti 90 az 120 kilo nakladu. Musi ich chodit vela,
teraz nas sice ide hore len 15 ale o par tyzdnov tu prejde 200 turistov za den. Zasobuju tu len osly a vo vyssich polohach jaky. Co sa neda nalozit na osla, nosia sherpovia, napr. taky trojmetrovy pas plechu alebo 500 litrovy sud na vodu. Sherpa unesie 80 kilo a pritom sam vacsinou nema ani 60.

Dalsie dni nam uz to ide lepsie. Miname prveho obra, osemtisicovku Manaslu.
S pribudajucou vyskou sa ceny zvysuju a hygiena sa znizuje, z minimalnej na ziadnu.
Asi preto je tu vyberanie vsi z vlasov taka casta volnocasova aktivita.
Dostavame sa nad hranicu 3000m a stretavame sa so Slovakmi Jarom a Monikov.
Maju plan prejst trek za 12 dni, my ideme podla klasickeho planu, ktory sa nam uz podarilo dohnat, 16 dni. Oni idu najkratsou moznou cestou a my trochu naokolo, pretoze sprievodca slubuje nadherne vyhlady. Oplatilo sa a vecer vidime z Annapurny III spadnut obrovsku lavinu. Nad 3000 mnm sa obyvatelstvo meni na tibetske.
Niektory tibetania tu ziju uz stovky rokov, ini emigrovali z Tibetu len nedavno, spolocnost im robi niekolko malo Nepalcov. Konecne vidime sice maly, ale skutocny Tibet.
Znovu stretame nasich Slovakov, museli spomalit, lebo Monika ma nieco s clenkom.
Planujeme spolocny prechod sedla Thorong La 5416 mnm. Dostavame sa k vychodziemu miestu Thorong Pedi 4400 mnm. Po aklimatizacnej prechadzke bez batoziny o tristo vyskovych metrov vyssie sme na den D pripraveny. Na veceru si znova davame oblubene Nepali Thali.
Nepali Thali (Nepalsky tanier) alebo inak Dal Bath je hlavné a v mnohych oblastiach jedine jedlo, ktore nepalcanky varia. Sosovicova polievka, zemiakove kari a ryza. V roznych obmenach jeme tuto vegetariansku pochutku skoro kazdy den.
Rano vstavame pred piatou a potom co Paula travi pol hodinu na zachode, vyrazame vsetci styria, sice este za tmy, ale uz ako posledni trekeri. Paula zaostava, cakam ju. Znovu musi na zachod a je jej zle. Dal Bath tentokrat asi cerstvy nebol. Jaro s Monikou pokracuju, viac ich nevidime, len neskor podla zapisov na kontrolnych postoch zistujeme, ze sa im 12 dnovy plan podaril. My prvy hodinovy usek do takzvaneho High Campu 4800 mnm ideme dve a pol hodiny. Dalej to dnes nepojde. V High Campe sa velmi nedoporucuje spat, je to prilis vysoko, ale nic ine nam neostava. Dalsie rano sa rozhodne podla Paulinho stavu, bud hore alebo dole a 8 dni spat, nelakava predstava. Paula hodnoti svoj dnesny vystup plny srackovania a vracania za najtazsi v zivote, a to nas to najtazsie iba caka.
Rano zacina den D cislo dva. Ideme to aspom skusit. Ja sa uz tiez necitim dobre a tak sme len na teplej vode, Paula uz druhy den. Dve hodiny pomaly kracame k cajovni, ktora je ale otvorena len v sezone. Nachadza sa vo vyske 5100 metrov. Nad mou uz zaciname mat velke problemy s dychom a viac oddychujeme ako kracame. Fuka silny arkticky vietor a sme premrznuty na kost. Nas postup je totiz prilis pomaly na to, aby sme sa dostatocne zahrievali. Paula si nonstop ohrieva ruky, lebo jej mrznu tak, ze nemoze udrzat trekove palice.Neskor zistujeme, ze Paule zamrzol (zcernal) nechet na nohe. Po troch hodinach trapenia sa konecne dovlecieme na Thorong La Pass. Ja nadseny a Paula s komentarom “skurvene passo”. Strasne fuci, dve fotky a ideme 1600 vyskovych metrov dole. Prichadzame do dediny Muktinah, blizko hranic stareho
tibetskeho kralovstva Mustang.

3. Trek okolo Anapurien, na hraniciach bajneho Mustangu a cesta spat

Dokumentarny film Pavla Barabasa Mustang som videl viac ako desat krat. Najradsej mam uvod
kde je do slovenciny prelozeny tibetsky text:
“Kto len jeden druh ucenosti nosi v sebe, vie o tom iste mnoho, ale nie vsetko,
pretoze oko hoc hladelo by akokolvek prenikavo, zvuk svojim pohladom nikdy nezacuje.”
Dostavame sa sa do dediny Kagbeni, odtial uz treba na vstup do Mustangu specialne povolenie, ktore stoji 700$ na desat dni. V Kagbeni sme uz na obed a ostavame na noc.
Podla sprievodcu sa po druhej strane rieky da dostat niekolko kilometrov do vnutra kralovstva. Skusame to a naozaj na tejto strane kontrola nie je. Cesta ide uzkym chodnickom po strmych zrazoch, fuka silny narazovy vietor, mame problem ustat na nohach. Po 500 metroch sa nam to zacina zdat prilis nebezpecne a rozhodujeme sa ist spat. Mustang sa uz nachadza v dazdovom tieni Himalaji je to sucha, vyprahnuta a veterná, drsne krasna krajina v ktorej cast obyvatelstva stale zije stredovekym sposobom.
Dalsie dni zostupujeme nizsie a nizsie do najhlbsej doliny na svete, ktorou sa tiahne rieka Kali gandaki. Dolinu, ktora ma v tychto miestach uz menej ako 2000 mnm obklopuju osemtisicovky Anapurna I a Daulaghiri. Anapurna I je prva osemtisicovka, na ktoru clovek vyliezol.
Zaujimave je, ze podla uspesnosti expedicii sa jedna zaroven aj o najtazsiu osemtisicovku.
Daulagiri sa pysi najdlhsou stenou zo vsetkych osemtisicoviek, za ktorej prelezenie dostali v osemdesiatych rokoch Slovaci svetovy vystup roku. Zakladny tabor museli mat v dzungli.
Na den sa zastavujeme okupat sa v horucich pramenoch v Tatopani. Jeden “pako” casnik,
co nevie poriadne anglicky ma na Paulinu obrovsku radost nazyva “damaged face”, pretoze som spaleny a mam na tvari chrasty, ktore vyzeraju ako po omrzlinach. Tak ju za to v noci dokusali blchy.
Na sestnasty den prichadzame na miesto odkial chodia jeepy do Beni. Na istych castiach treku dole od Jomsonu, kde uz je cesta a aktualne nikde nespadla chodia uz jeepy, tie ale maju zakazane brat turistov, s vynimkov zranenych. Ti, ktori si vytkli clenky, idu dole na konoch.
Autobusom prichadzame do kludneho a prijemneho druheho najvacsieho nepalskeho mesta Pokhara.

Statistiky a poznamky o treku:

• dlzka podla volby trasy 200 - 300km
• doporucena doba 16 -24 dni podla volby trasy, pri rychlejsom postupe hore je riziko vyskovej choroby
• z 800mnm do 5416mnm a spat do 800 (casto ale cele dni hore dole)
• vela turistov vyuziva sluzby nosicov a sprievodcov
• v sezone je tu plno (az 200 ludi za den), mimo sezony je riziko ze nasnezi a zavru paso Thorong La
• v sezone sa zacina o siestej rano a konci okolo druhej, kvoli miestu v “hoteloch”, pokial ma clovek vlastny stan, moze chodit ako chce
• ak je niekomu malo okolo hlavnej trasy treku, su rozne chodnicky, ktore schovavaju aj extremne tazke a nebezpecne tury

4. Lumbiny, rodisko Budhu

Poklasickom nekonecnom trmacani uz po tme presadame na autobus do Lumbiny. V autobuse uz nieje miesto. Paula sa snazi jednej zene s dietatom vysvetlit ze si namiesto nej nesadne a ze si ma sadnut naspat a cupi v chodbicke, lebo autobus ma tak nizko strechu, ze po stojacky sa tam nezmesti. Ja putujem na strechu strazit batohy. Na streche je nas dvadsat a je veselo. Ja som po celodennom cestovani uz unaveny a nepalci si robia zo mna srandu, ze nemam zaspat.
V Lumbiny je velkolepy projekt, podla ktoreho tu moze kazda budhisticka krajina vystavat svoj klastor. Jednotlive krajiny svoj zavazok plnia, len “stabilna” nepalska vlada, ktora sa meni aj viac ako raz do roka a ktora tu mala postavit cesty medzi klastormi a dalsiu infrastrukturu, nic nerobi.
Projekt teda stoji a pomaly krachuje. My najskor navstevujeme presne miesto kde sa narodil budha oznacene 2200 rokov starym stlpom a vedla neho stojacim chramom kralovstva Mustang.
Nasleduje korejsky chram, zistujeme, ze je v nom ubytovanie a strava zadarmo. Davame si tu obed a meditujeme. Stahovat sa tu na 1 noc z dediny sa nam uz nechce. Dalej navstevujeme rekonstruovany vietnamsky chram a nadherne tibetske chramy postavene z penazi japonskej a nemeckej nadacie. Smutne prechadzame vedla krasneho, ale opusteneho komplesu Myanmarskych (Barmskych) chramov. Pozerame Laosky chram, ktory je nedostavany a zcasti uz schatral. Thajsky a Cinsky chram vynechavame, tych sme uz videli dost.
Z Lumbiny do Kathmandu znovu nepalska autobusova klasika, 300km 12 hodin.

5. Znovu v Kathmandu

V Kathmandu sa po nakupoch stahujeme z turistickej stvrte Thamel do budhistickej stvrte Bodhinath, v ktorej ja najznamejsia budhisticka stupa, ta s tymi ocami. Ideme sa okolo nej poprechadzat a sledujeme skupinku mnichov demostrujucich za slobodu Tibetu. Robime fotky a Paula diskutuje s Nepalcom o problemoch v Nepale. V tom sa strhne trma vrma a desat Nepalcov s palicami zrazu bije mnichov. Turisti zdrhaju. O minutu dobehne policia a zdrhaju aj Nepalski bitkari. Demonstracia sa konci a my mame po nalade. Po tom, co sme videli v
Tibete nam este toto vobec nebolo treba. Ja som mal stastie, s trickom “Free Tibet” som mohol dostat tiez, aj ked pochybujem ze zbitie turistu by tu preslo tak lahko ako zbite Tibetskych mnichov. Vecer citam v nepalskych novinach, ze Cina ziada Nepal o potlacanie proticinskych demonstracii. Po kazdodennom sledovani sprav z Tibetu mam Ciny uz naozaj pokrk a rozhodujem
sa nekupovat uz nic “Made in China”, pokial to bude aspon trochu mozne.
Vecer nam este v hoteli “Lotus” zneprijemnia tym, ze nam tvrdia dvojnasobnu cenu za izbu ako tvrdili na obed, je jedenast hodin vecer, vsade tma, elektrina klasicky nejde, stahovat sa nam nechce, takze platime, nastastie sme tu len jednu noc.

6. Zaver Nepal

Napis v sprievodcovi okolo Anapurny. “Himalaje su tu, aby zmenili Teba a nie Ty, aby si menil Himalaje.”

Nepalsky caj je presne ako Slovensky. Jeden sacok caju do “vedra” vody, kopec cukru a trochu citronely.

Nepal je velmi lacna krajina, co dokazuje aj velke mnozstvo neoblubenych Izraelskych turistov.

Nepravidelne dodavky elektriny sposobuje nedostatok vody v riekach, v obdobi dazdov je
elektrina vraj 24 hodin denne.

Sherpa neznamena nosic ako som si vzdy myslel, ale jedna z dvanastich nepalskych etnickych skupin.

Nepal je krajina, kde je z neznesitelneho tepla tropickej dzungle do neznesitelnej arktickej zimy 160 kilometrov.

Nepal je krajina, kde sa obidvaja chceme vratit, Paula na nakupy a ja na dalsi trek.:)