Severne Thajsko a Laos

Published by brano under Cesta na vychod on April 8, 2008

1. Severne Thajsko
2. Laos
3. Zaver blogu
4. Podakovania a pozdrav

Fotky z Thajska, Fotky z Laosu

1. Severne Thajsko

Po styroch rokoch prilietame znovu do Bangkoku a pozerame ako sa mesto zmenilo. Premavka je zapchata ako asi stale, len stare kraksne vystriedali nove toyoty a hondy a tak je vzduch o nieco viac dychatelnejsi ako pred par rokmi. Prichadzame doturistickehogheta zvaneho Khaosan road, ktore je dnes uz menej azijske a viac zapadne. Nemam sa co stazovat na stratu exotiky, na veceru si totiz davam pizzu. Tu plati nas zakaznik nas pan, inak by do Thajska nechodilo 15 milionov turistov rocne. Po klasickej muzko zenskej debate “more alebo hory” ideme na dva dni k moru do znameho strediska Pattaya. Hned po prichode stretavame niekolko parov postarsich nie najlepsie vyzerajucich zapadniarov s krasnymi thajkami a zistujeme, ze tato destinacia nie je celkom
stavana pre nas. Paula je tymito parmi znechutena a po mojej obrovskej snahe vysvetlit vec z muzskeho pohladu je znechutena este viac. Plaze pri meste su hrozne, ideme lodou na najblizsie ostrovy, tu je plaz nadherna a zapadame medzi ruskych turistov. Vsetci na nas najprv hovoria rusky, az potom anglicky. Po dni na lehatku mam mora dost. Vecer zistujeme, ze Paula si z Nepalu doniesla este problemy s travenim, tak nasadzuje tabletky a na dalsi den sa vraciame do Bangkoku, kde nam medzi tym vybavili Laoske viza. Nocnym autobusom sa presuvame na sever do mesta Chiang Mai. Kupujeme si jednodnovy vylet zahrnujuci tradicnu thajsku dedinu, treking k vodopadu, jazdu na slonoch a bamboo rafting. Uz cestou k dedine si robim srandu, ze dedincania urcite prisli na autach, ktore skryli a hraju divadlo. Trochu som sa mylil. Prisli na motorkach a parkuju ich rovno pred stankami kde predavaju tradicne thajske vyrobky, vzdy “hand made”, ktore su presne rovnake ako tie v Bangkoku. Obdivuhodne, ze pol thajska vie presne trafit niekolko malo vzorov na vsetkych obleceniach. S Paulou pozerame na seba, co za blby vylet sme si to kupili. Chceli sme vyskusat ake to je, ked pre vas vsetko niekto zorganizuje :). K vodopadu sa na moje prekvapenie ide dlho. Cestov k nemu je obrovsky snad 50 metrovy strom, na ktory vedie bambusovy rebrik. Idem si kusok vyliezt a po par metroch sprievodca krici, ze ten rebrik je zhnity a ze uz mam ist dole, to uz viem aj sam podla toho, ze som si nohami dolamal stupienky. Pokusam sa zliezt, ale nejde to a hadzem mensiu drzku, ktora nevyzerala ukazkovo, ale pristavam uspesne na styroch. S pohladom do zeme citim ako vsetci na mna pozeraju “co je toto za vola”. Paula mi ponadava a pokracujeme k vodopadu. Vodopad nestoji za opis, ale aspom sa v nom dalo schladit. Cestou z vody dalsia drzka, tentokrat s mensimi skrabancami. To uz si hovorim “dost”. Nasadame na slona. Na 5 slonov su tu traja sprievodcovia. Jazda sa nam paci, slon stale ku nam natahuje chobot, lebo chce banany, ktore nemame. Ostatni maju a slony sa s tym neparaju a jedia to aj zo supkou. Nas slon nam to spocita pri najblizsej kaluzi, kde natiahne do chobota blato a vystrieka to na nas. Inteligentny tvor. Asi sa hneva, lebo je obed a robi nadcasy. Slony su ochotne pracovat len rano a vecer. Cez den im je prilis teplo, co domacim asi nevadi, lebo ti maju rovnaku pracovnu moralku.
Po ukazke jazdy hore kopcom, dole kopcom a dvoch prebrodedniach rieky je “elefant raiding” konci. Sme spokojni. Posledna atrakcia bambu rafting je asi fajn ked je dost vody, takto to je len prijemne pozeranie okolia na bezpecnej plti a obcasne
dostavanie plte tycami z plytciny. Po hodine Paula a nasi dvaja americky spolupltnici zaspavaju. Kormidelnik a ja posuvame lod dalej.
Stretame prijemny Bratislavsky par, ktory ma rovnaku cast cesty ako my a dohadujeme
dalsie stretnutia cestou. Vecer zaciname brat antimalarika a po dni oddychu a vychutnavania perfektnej
thajskej kuchyne cestujeme do Laosu.

2. Laos

Podvecer lodou preplavime hranicnu rieku. Sme poriadne unaveni a otapeni z antimalarik. Ja sa na izbe snazim napravit smer fukania stropneho ventilatora. Podla dvoch roztatych prstoch zistujem, ze na tom mieste ventilator nema kryt. Paula zase rano zisti, ze si vecer v internet kafe zabudla kreditku a vsetky doklady, nastastie okrem pasu. Necakam a bezim tam. Zatvorene, ale na otvaranie neni cas a tak sa dobijam do domu a u domacich v obyvacke sa snazim vysvetlit, ze potrebujem do kaviarne. Nastasie pochopili a pustaju ma dnu. Doklady su tam, kreditka nie. Za hodinu nam ide lod, na ktoru uz mame listky. Paula sa snazi dovolat
do banky zablokovat kartu, ale tu sa da telefonovat bez prerusenia len dve minuty. Po pol hodine dvojminutovych telefonatov a neustaleho dobijania kreditu sa blokacia karty podarila. Nasadame na lod, caka nas dva dni plavby po Mekongu do Luang Pranag. Mame nad cim premyslat :).
Na lodi stretavame Reinholda, ktory je velmi podobne trafeni ako my dvaja. Ma cez 50 a za sebou dvadsat rokov lezenia a cestovania, je s nim kopec zabavy. Pred par rokmi ho po 20 rokoch manzelstva nechala zena a tak sa z toho lieci. Povodom je z nemeckej rodiny, ktora zila v Rumunsku. Po osemdesiatom deviatom ale vsetci takito nemci zdrhli spat do Nemecka.
Najviac sa smejeme na pribehu, ako z Nairobi po vystupe na Kilimandzaro doniesol domov mladu africanku. Vravel, ze si s jeho dcerou rozumeli, ved mali rovnoko rokov. To ale tiez neskoncilo uplne OK a tak si siel vyliezt na osmetisicovku Co oju.
Len tentokrat mu dcera zakazala doniest si domov z vyletu nejaku thajku. Ani sa jej necudujem, Thajky su v tomto smere velmi sikovne :).

Po dvoch dnoch na lodi plnych rozpravania zivotnych pribehov pristavame v byvalom hlavnom meste kolonialneho Laosu Luang Prabang. Nas caka prvy zo serie napinavych sledovani stavu Paulinho uctu na internete. Napetie este znasobuje fakt, ze zobrazenie stranky s uctom trva pri rychlosti tunajsieho internetu hodinu. Neni to sranda, na karte je limit 50 000 a v sprievodcovi pisu, ze v Thajsku sa casto kradnu karty a potom domaci robia takzvany “crazy shoping”. Nastastie a na nase prekvapenie,
ani teraz ani po dvoch tyzdnoch z uctu ziadne peniaze nezmizli.

Z Reinholdom navstevujeme nadherne vodopady na juh od Luang Prabang. Pripominaju raj, male jazierka na kupanie
v kaskadovych vodopadoch a jeden obrovsky 100 metrovy vodopad. Salieme na hupacom lane, z ktoreho domaci
skacu salta a turisti rozne druhy brusakov a chrbtakov. Po jednom dni stravenom obzeranim pamiatok a veceri
s cestovatelom z Banskej Stiavnice sa na vodopady vraciame znovu. Tentokrat je nasim cielom jazierko, ktore sa nachadza v tretej stvrtine obrovskeho vodopadu, lezie sa do neho cez maly bocny vodopad, co sa mi zdalo nemozne, ale american
pred nami to prebehol ako nic a krici mi dole, ze sa na tejto skale nesmyka. Kupanie v jazierku, do ktoreho pada niekolko vodopadov a z neho vyhlad ako pada voda 80 metrov dole do doliny je nadherny zazitok. Vecer este obzeram novy super sportovy mercedes, ktory v tejto chudobnej socialistickej krajine dokazuje, ze drogova mafia tu ma vyhradeny svoj vlastny socialny program.

Cestujeme do sportoveho strediska Vang Vieng. V inak spomalenom Laose autobusy jazdia ako sialene, na ceste nie je ani pol kilometra rovinky a vsetkym turistom je v autobuse zle, polovica vracia. Nepamatam, ze by my bolo niekedy zle v autobuse, ale teraz mi skruca zaludok poriadne. Som rozhodnuty, ze ak to na mna pride, vykydnem to priamo na sofera predo mnou. Neprislo. Paula to, sice zelena, tiez zvladla, sest hodin so sackom pripravenym v rukach. Cestou berieme vsetkych, co mavaju. Jedna rodinka ma specialne prianie, zobrat motorku. Po tom ako sa zisti, ze do kufra sa uz motorka nevojde, vynesu traja soferovi povoznici
motorku do ulicky v autobuse a pokracujeme.

Vo Vang Vieng prenajimame skalolezecky material na dva dni. Zastavuje sa pri nas Stefan zo Zvolena a ideme liezt spolu. Zo slovakmi akoby sa zrazu vrece roztrhlo. Po prezreti pamiatok v hlavnom meste Laosu Vientiane, letime do Kuala Lumpur v Malajzii,
k Paulinej sesternici Katke, kde si doprajeme par dni oddychu pri bazene.

Laos je skratka od “krajina milion slonov”, ale nevideli sme ani jedneho a ani jednu opicu. Zvierata to tu maju tazke.

3. Zaver blogu

Po polrocnej ceste mozme o Slovensku a Cechach, v ktorych sme stravili posledych par rokov povedat, ze su to krasne krajiny, kde su ludia slusni, pohostinni, pracoviti a kazdy kto v nich zije, by mal byt velmi velmi stastny, ze sa tam narodil alebo pristahoval.
Ale i tak, vzhladom na to, ako sa mame dobre, by sa u nas mohlo trochu menej kradnut.

4. Podakovania a pozdrav

Dakujeme vsetkym citatelom, specialne pisatelom komentarov. Kazdy komentar potesi.
Dakujeme rodicom za podporu a vybavovanie veci na Slovensku.
Dakujeme Veronike a Kybimu za vybavovanie veci v Prahe.
Dakujeme Enrikovi a Martinovi za pomoc v Japonsku.
Dakujeme Katke a Sajivovi za to, ze sa o nas tu v Kuale tak pekne staraju.
Dakujeme Firme Aliaweb za vytvorenie podmienok na cestovanie.
Dakujeme vsetkym co nam pomahali pri cestovani.

Aj ked som teraz skalopevne presvedceny, ze uz ziadny blog viac pisat nebudem,
taketo skalopevne presvedcenia sa casto menia.

S pranim vsetkeho dobreho

Brano a Paula